Svet je ako jedinečná záhrada

Jesenná krajina sa míňala pred tvárou dievčaťa. Cesta ju nezaujímala, veď predsa ňou prechádza každé ráno do školy. Očami prebehla po spolucestujúcich v autobuse. Premohol ju zvláštny, no nie celkom neznámy pocit. Pocit nedostatočnosti. Mysľou dievčaťa sa hrnul prúd myšlienok plných neistoty, porovnávania sa s rovesníkmi, no i s neznámymi ľuďmi, ktorých pozná len cez sociálne siete. Dnes sa dá tak ľahko nadobudnúť presvedčenie, že v porovnaní s druhými sme nikto. 

Autobus zastal, je čas vystupovať. Dvere sa otvorili, dievčina vykročí. Oveje ju teplý vánok, prižmúri oči. Svetlo tu je silné a prenikavé, nie ako to, ktoré dopadá na uličky ranného mesta. „Kde je chodník vedúci k budove gymnázia? Kde som?“  Malá záhrada plná voňavých kvetov, kríkov a stromčekov sa ukazovala v plnej kráse. 

„Usaď sa, slečna. Nemusíš sa báť, “ poznamenal hlas. Posmelené dievča sa vybralo k lavičke uprostred zelene. „Kto ste?“ spýtala sa. „Ja?  Ja som hlas, hlas ktorý prichádza z minulosti. Bol som súčasťou každého okamihu, ktorý sa v dlhej ľudskej histórii odohral. Videl som toľko, koľko ľudský mozog by nebol schopný spracovať.  Žiaľ, biedu, krivdu, smrť, ale aj lásku, nádej, vieru a dobro.“

„Prečo som tu? Musím ísť do školy, nemám čas,“ poznamená dievča. „Vidíš tie kvety? Sú nádherné, však? Ktorý kvet sa ti najviac páči?“ hlas sa ozýval priestorom. „Hmm, ten modrý je pekný, ale vlastne aj ten vedľa neho. Alebo počkaj prosím, aj tamten vzadu,“ dievča sa otáča, nevediac, kam sa skôr pozrieť. Vzdávajúc sa odvetí: „Neviem.“ „Ale ja áno,“  povie hlas, akoby sa uškrnul popod fúzy, „každý je krásny, pretože každý je iný.“ Dievča sa zamyslí. 

„Povedala si mi, že sa ponáhľaš do školy. Do ktorej?“ spýtal sa hlas. „Chodím do druhého ročníka na Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského.“ 

 „Tvoja škola má viac ako sto rokov. Čas už stihol vymeniť nejedného riaditeľa či skupiny pedagógov.  Vojtech Peňáška nebol správcom prievidzského gymnázia dlho, napriek tomu tu pôsobil ako stredoškolský profesor úctyhodných 27 rokov. Jeho nástupcom sa stál Rudolf Kliský. Kliský ovládal 5 cudzích jazykov, bol členom Slovenskej akadémie vied a aktívnou súčasťou verejného a politického života. Pozoruhodným človekom bol aj Ján Bartoš. Počas II. svetovej vojny bol členom partizánskej skupiny, neskôr dôstojník československej armády. Ďalšie jeho kroky viedli do školstva, stal sa najmladším riaditeľom prievidzského gymnázia. Jozef Hagara bol vo vedení prievidzskej Jedenásťročnej školy v prvej polovici 50. rokov 20. storočia. Ešte predtým sa stal ilegálnym členom komunistickej strany a veliteľom partizánskeho oddielu Vtáčnik. Hagaru v roku 1959 vystriedal na poste riaditeľa Anton Rybársky, vyštudovaný filozof a dejepisár. V Prievidzi pôsobil v rokoch 1959 až 1961. Všetkých šiestich spájal spoločný záujem - viesť školu čo najlepšie. A to sa im aj podarilo, lebo jedinečnosť, rozdielnosť a vzájomná tolerancia nás posúva vpred. Z toho vyplýva, že...“ 

„... každý kvet je v záhrade reálneho sveta rovnako potrebný, hodnotný a žiaduci, a to hlavne preto, lebo každý je iný, “  s úsmevom na tvári dopovie dievča.