Život je farebný

Bol jeden z ďalších obyčajných školských dní. Jedna vyučovacia hodina striedala druhú, až nastal čas ísť domov. Chodby školy sa naplnili hlasnou vravou. Iba chlapec z tretieho ročníka sa nepridal k skupinke spolužiakov. Nebol to dnes jeho dobrý deň. Vie, že realita sa nie vždy zhoduje s našimi predstavami, a sám život prináša situácie, na ktoré sa jednoducho nedá pripraviť. Cítil nespravodlivosť, ktorej je na svete tak strašne veľa. Bol nahnevaný – na seba, na všetkých.

Mnoho vecí nefunguje a nikto s tým nič nerobí, zamyslí sa chlapec. Na dlážke uvidí ležať starú fotografiu, skloní sa a zoberie ju zo zeme. Započuje praskanie, obzrie sa vôkol seba, no nič nezvyčajné nevidí. Vykročí s úmyslom vrátiť fotku na pôvodné miesto, no v tom padá cez neznámu trhlinu. 

„Zdravím, chlapče,“ pozdraví hlas. Chlapec si obzerá tmavú miestnosť s rozloženým náčiním na vyvolávanie čiernobielych fotografií. „Dobrý, pane. Kde ste? V tom slabom svetle vás akosi prehliadam.“ „Chlapče, mňa budeš len počuť. Ja som hlas, hlas ktorý prichádza z minulosti. Bol som súčasťou každého okamihu, ktorý sa v dlhej ľudskej histórii odohral. Videl som toľko, koľko ľudský mozog by nebol schopný spracovať.  Žiaľ, biedu, krivdu, smrť, ale aj lásku, nádej, vieru a dobro.“

„Tá fotka, ktorú si zodvihol zo zeme, bola vyhotovená tzv. mokrou cestou v podobnej tmavej komore, ako je táto,“ hlas na chvíľu zmĺkol a pokračoval, „vieš, chlapče, treba si uvedomiť, že i vtedy, keď existovali len čiernobiele fotografie, život bol farebný. Ani história nebola čiernobiela, ani teraz tomu tak nie je a ani nebude. Dionýz Igaz stál na čele prievidzského gymnázia práve v období, kedy škola končila svoju etapu spojenú s budovou na Vystrkove, dnešnej Mariánskej ulici, aby mohla začať písať novú na novovybudovanom sídlisku Píly. Jeho nástupcom bol Štefan Buran, ktorý post riaditeľa obsadil na plných dvadsať rokov. Bol súčasťou mnohých zmien, ktorým plynutím rokov gymnázium čelilo, napríklad transformácie zo strednej všeobecnovzdelávacej školy na gymnázium,  či sťahovania zo sídliska Píly na Drevený rínok v centre Starého mesta, súčasné sídlo gymnázia. V roku 1979 prevzal funkciu riaditeľa prievidzského gymnázia na ďalších 13 rokov Imrich Péli. Od vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka mu za jeho pedagogickú činnosť bolo udelené vyznamenanie. Každý z nich sa musel za svoje obdobie vo vedení školy vysporiadať s inými okolnosťami, ktorým nemôžeme dať  výlučne prívlastok biele alebo čierne.“

„Pretože naše dni sú odrazom nášho vnímania a iba my rozhodujeme, aký filter si chceme nasadiť,“ dopovie chlapec.