Škola plná ľudských osudov

Jemné lúče jarného slnka dopadali na školské  nádvorie. Študenti si užívali veľkú prestávku na čerstvom vzduchu. Maturantka sa pozrela na strom, ktorý si v prvej triede zasadili počas imatrikulácií. Spomienky na minulé školské roky jej priniesli príjemnú nostalgiu. Čas na gymnáziu ubehol rýchlo, o pár dní sa bude konať jej dlho očakávaná „skúška dospelosti“. Započuje akýsi neidentifikovateľný zvuk, zvedavo podíde bližšie k neveľkému stromu.

„Dnes je ale krásny deň,“ dievča sa obzrie, no nevidí nikoho, komu by mohla hlas priradiť. „Ja som hlas, hlas ktorý prichádza z minulosti. Bol som súčasťou každého okamihu, ktorý sa v dlhej ľudskej histórii odohral. Videl som toľko, koľko ľudský mozog by nebol schopný spracovať.  Žiaľ, biedu, krivdu, smrť, ale aj lásku, nádej, vieru a dobro.“

Dievčina sa pohodlne usadila k stromu, vedela, že sa jej naskytla neopakovateľná príležitosť viesť dialóg s tajomným hlasom minulosti. Podelila sa o svoje pocity, dojmy a názory, ktoré vystihovali situáciu mladého človeka: „Teším sa na svet, ktorý ma čaká tam vonku, na nové zážitky a skúsenosti, na výzvy, ktoré osamostatnenie od rodičov prináša, no zároveň viem, že mi bude chýbať to, čo tu nechám – kamarátov, známych, rodinu, detstvo i ranú mladosť."

„Ale tak to je, každý koniec je novým začiatkom,“ hlas minulosti neváhal, z  množstva udalostí, ktoré tvoria históriu, nemusel hľadať hlboko v dávnych časoch a ani ďaleko vo svete, aby dodal mladej dievčine odvahu nasledovať svoj životný cieľ. Vybral si opäť raz Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského, školu, ktorá nedávno oslávila svoju storočnicu, školu plnú udalostí, príbehov a ľudských osudov.

„Miloš Franek sa stal členom pedagogického zboru vtedy ešte II. Jedenásťročnej strednej školy v Prievidzi v roku 1958. V roku 1970 vykonal rigoróznu skúšku a získal titul doktora prírodných vied. Ako úspešný učiteľ matematiky sa spolupodieľal či dokonca sám bol autorom mnohých učebníc, pôsobil vo výbere Jednoty slovenských matematikov a fyzikov Slovenskej akadémie vied v Bratislave, získal pedagogické vyznamenanie I. stupňa a na krátky čas prevzal funkciu riaditeľa prievidzského gymnázia.

Na kreslo riaditeľa si v roku 1990 zasadla vôbec ako prvá žena Soňa Ciráková. Úspešne zvládla prvé roky po nežnej revolúcii, ktoré vyžadovali nemalé zmeny. Škola sa otvorila svetu, bolo spustené bilingválne osemročné štúdium s rozšíreným vyučovaním nemčiny, triedy so špeciálnym zameraním, a pre študentov boli dostupné výmenné pobyty do zahraničia. V roku 2005 došlo k slávnostnému otvoreniu nadstavby k pôvodnej budove, ktorá bola nevyhnutná pre zvyšujúce sa počty žiakov na škole. Pri príležitosti 240. výročia Vzbury prievidzských žien bola Soni Cirákovej udelená Cena primátora mesta za „výrazný podiel na kvalitnej stredoškolskej výchove“. Posledný príhovor vo funkcii riaditeľky školy predniesla v roku 2007.

Za jej nástupníčku bola 24. 8. 2007  menovaná Eleonóra Porubcová. Pedagogickej činnosti sa venuje od úspešného ukončenia vysokej školy v roku 1990. Za jej vedenia stihlo už prievidzské gymnázium získať certifikát spĺňajúci medzinárodne požiadavky pre poskytovanie úplného stredoškolského vzdelania. V roku 2014 bola škole udelená primátorkou Katarínou Macháčkovou i Cena mesta Prievidza. Eleonóra Porubcová sa aktívne zapája do verejného a politického života. Ako historicky prvá žena obsadila  funkciu podpredsedníčky Trenčianskej župy. Dodnes sa efektívne a zodpovedne podieľa v poste riaditeľky na spravovaní prievidzského gymnázia.“

„Je príjemné počuť príbehy ambicióznych ľudí, ešte k tomu z prostredia, ktorého som stále súčasťou. Nech nám sloboda dodá energiu, vzdelávanie radosť, malé veci vďačnosť, viera dobro a lásku, aby raz aj naša generácia mohla byť tej novej, mladšej inšpiráciou a dôkazom ľudskej odhodlanosti robiť svet lepším,“ dievčina si ešte raz obhliadla budovu školy a opustila jej nádvorie.